Anorganické zložky extracelulárneho priestoru

Z WikiSkript

Vnútorné prostredie[✎ upravit | ☲ editovat zdroj]

Vnútorné prostredie tvorí tekutá časť krvi (krvná plazma) a všetky telové tekutiny, ktoré sú od vonkajšieho prostredia oddelené kožou a sliznicami. Vnútorné prostredie udržiava stály objem telesných tekutín, ich prietok, osmolalitu, iónové zloženie, pH, teplotu, umožňuje migráciu buniek a komunikuje s vonkajším prostredím. Prijíma z neho všetky potrebné látky ako vodu, kyslík, živiny, minerály atď. Vydáva energiu, CO2, vodu a ďalšie odpadové produkty. Vnútorné prostredie naviac umožňuje distribúciu a pohyb látok vo vnútri organizmu. Podieľa sa na zaistení stability organizmu, na stálosti koncentračných gradientov, stabilite iónových rovnováh, stabilite osmolality a stabilite pH.

Telové tekutiny sú vodné roztoky organických (napr. bielkoviny, sacharidy, lipoproteíny, vitaminy, farbivá) a anorganických (napr. minerály, tlmivé systémy – pufry) látok. Sú rozdelené do niekoľkých konštantných priestorov (kompartmentov):

  • vnútrobunkový – intracelulárny/a priestor/teutina (ICP/ICT) – tvorí 40 % telesnej hmotnosti (z toho je 30 % v mäkkých a 10 % v tvrdých tkanivách)
  • mimobunkový – extracelulárny/a priestor/tekutina (ECP/ECT) – tvorí 20 % telesnej hmotnost
    • medzibunkový – intersticiálny/a priestor/tekutina (ISP/IST) – tvorí 15 % telesnej hmotnosti, v tomto priestore prebieha výmena látok medzi bunkou a plazmou; medzibunková tekutina obsahuje v porovnaní s plazmou menej bielkovín a viac chloridov
    • vnútrocievny – intravaskulárny/a priestor/tekutina (IVP/ITV) – 5 % telesnej hmotnosti, tvorený plazmou

Okrem spomínaných tekutín (priestorov) existuje ešte nezaraditeľná transcelulárna tekutina (mozgovomiechový mok; serózna tekutina – peritoneálna, pleurálna, perikardiálna; kĺbová tekutina). Uvedené konštantné priestory sa môžu nazývať aj „distribučné“, pretože sa do nich na základe určitých fyzikálno-chemických vlastností distribuujú či prerozdeľujú látky a liečivá. Poznanie ich objemov a zloženia je pri diagnostike a farmakologickej liečbe veľmi dôležité.

Vnútorné prostredie je za normálnych okolností v dynamickej rovnováhe. Tá je daná zásobou všetkých iónov a objemom vody, v ktorom sa tieto ióny nachádzajú. Každý z distribučných priestorov má charakteristické, jemu vlastné koncentrácie jednotlivých iónov. Za niektorých patologických situácií dochádza k tvorbe ďalšieho priestoru s názvom „tretí priestor“. Jeho vznik je podmienený nahromadením tekutiny, ktorou je exsudát alebo transsudát (ascitická tekutina, pleurálny výpotok, peritoneálna tekutina, edémy a pod.). Existencia tretieho priestoru mení distribúciu látok v konštantných priestoroch (voda, minerály, bielkoviny, lieky atď.).

Tělo dospělého člověka je tvořeno asi z šedesáti procent vodou, z nichž dvě třetiny připadají na intracelulární prostředí (ICT). V plazmě je přibližně čtvrtina ze zbývající vody obsažené v extracelulární (ECT) tekutině (ECT). V této části výkladu se zaměříme pouze na anorganické složky tělních tekutin. Pro minerály je vcelku typické, že se přednostně nacházejí buď v ECT nebo ICT a udržování této nerovnováhy je pro funkci organismu životně důležité. Na jejím udržování se podílejí iontové pumpy obvykle závislé na dodávce ATP a Donnanova rovnováha (viz fyzikální chemie). Za představitele ECT se bere krevní plazma, složení ICT záleží na typu buněk, nejsnadněji se zjišťuje v erytrocytech. Je třeba mít na paměti, že součet koncentrací kationtů se rovná součtu koncentrací aniontů.

Rozloženie aniónov a katiónov v krvnom sére, IST a ICT[✎ upravit | ☲ editovat zdroj]

Obr. 1 Zastúpenie katiónov, aniónov a niektorých ďalších látok v krvnom sére, intersticiálnej a intracelulárnej tekutine (OK = organické kyseliny, biel. = bielkoviny)

Voda[✎ upravit | ☲ editovat zdroj]

Vodná a iónová rovnováha určuje významným spôsobom stálosť vnútorného prostredia organizmu – homeostázu. Každý živý organizmus existuje ako otvorený alebo polootvorený systém, ktorý umožňuje komunikáciu svojho vnútorného prostredia s prostredím vonkajším, ktoré organizmus obklopuje.

Základom vnútorného prostredia je telesná voda, obsah ktorej v tele ovplyvňuje zloženie vnútorného prostredia. Príjem aj výdaj vody má byť v rovnováhe a prispôsobovať sa požiadavkám organizmu. Množstvo vody v tele je závislé na:

  • veku (starí ľudia majú asi o 8 % menej ako ľudia v strednom veku, novorodenec 80 % hmotnosti tela, polročné ročné dieťa 70 % hmotnosti tela)
  • pohlaví (muž 60 % hm. tela, žena 50 % hm. tela)
  • tukových zásobách organizmu (obézni majú menšie percento vody ako chudí ľudia)
  • chorobách
  • vonkajších podmienkach (straty odparovaním sú závislé na telesnej teplote, pri jej zvýšení o 1 °C sa zvýšia o 200 ml/deň; straty potením sa odhadujú podľa intenzity potenia na 0–2000 ml).

Osmolalita[✎ upravit | ☲ editovat zdroj]

Osmolalita je koncentrácia osmoticky aktívnych častíc (látkové množstvo osmoticky aktívnych častíc v 1 kg vody). Osmolarita je látkové množstvo osmoticky aktívnych častíc v 1 l rozpúšťadla, ktorým je obvykle voda. V prípade že rozpúšťadlom je voda, hustota ktorej je 1 kg/dm3tak osmolalita = osmolarite. Osmoticky aktívna častica je častica, ktorá nedokáže prejsť cez bunkovú membránu, ale vyvolá pohyb molekúl vody. Osmolalita jednotlivých distribučných priestorov je rovnaká. Medzi priestormi sa voľne pohybuje len voda a močovina (urea). Prechod ostatných látok je limitovaný, dočasne sa hromadia na jednej strane membrány a vytvárajú tzv. efektívny osmotický tlak, ktorý pritiahne vodu do daného priestoru a trvá, kým sa osmolalita vo všetkých priestoroch opäť nevyrovná.

Osmoticky aktívne ióny ECT sú najmä Na+ a glukóza. Hyperosmolalita mimobunkovej tekutiny spôsobí presun vody z buniek von a naopak, pokles osmolality (Na+) v krvnej plazme spôsobí presun vody z ciev do buniek. Osmolalita sa stanovuje pomocou osmometrov alebo výpočtom:

osmolalita (mmol/l) = 2*[Na+] + [urea] + [glukóza]

Rozmedzie osmolality séra je úzke (285 ± 10 mmol/kg). Už malé zvýšenie dráždi osmoreceptor v hypotalame a je podnetom na vylúčenie vazopresínu (antidiuretický hormón, ADH). Receptory pre tento hormón sú v stenách ciev, jeho účinok je vazokonstrikčný a v obličkách spôsobuje zadržiavanie vody. Dôsledkom je udržanie cirkulujúceho objemu a krvného tlaku. Osmolalitu séra zvyšuje vysoká koncentrácia solí a bielkovín. Osmolalita moču sa pohybuje od 50–1200 mmol/kg podľa stavu hydratácie organizmu a zvyšuje ju vyššia koncentrácia močoviny a glukózy v moči.

Základné regulačné mechanizmy homeostázy[✎ upravit | ☲ editovat zdroj]

  • objem ECT, základným regulovaným prvkom je celkové množstvo Na+ v ECT (a tiež vody v ECT), reguláciu zaisťuje celý rad obličkových regulačných prvkov (systém renín – angiotenzín – aldosterón, natriuretické peptidy a ďalšie mechanizmy), pričom neexistuje žiadny vzťah medzi objemom ECT a koncentráciou Na+ v ECT,
  • osmolalitu ECT, resp. koncentráciu Na+ v ECT, kľúčovým prvkom je dosiahnutie optimálnej osmolality a rovnováhy medzi osmolalitou ECT a ICT s reguláciou prostredníctvom ADH, smädu a príjmu vody za predpokladu intaktnej koncentračnej a dilučnej kapacity obličiek.

Koncentrácia elektrolytov a iónov v rôznych častiach telesných tekutín[✎ upravit | ☲ editovat zdroj]

Tab. 1 Rozloženie iónov v rôznych častiach telesných tekutín:

Látka Plazma mmol/l Intersticium mmol/l ICT mmol/l
Na+ 141 143 10
K+ 4 4 155
Ca 2,5 1,3 <0,001
Mg 1 0,7 15
Cl- 103 115 8
HCO3- 25 28 10
Fosfát 1 1 65
Sulfát 0,5 0,5 10
Organické kyseliny 4 5 2
Proteinát 2 <1 6
pH 7,4 7,4 7,2

Minerálne látky[✎ upravit | ☲ editovat zdroj]

Biologický význam minerálnych látok[✎ upravit | ☲ editovat zdroj]

K základným nízkomolekulovým zložkám telesných tekutín patria minerálne látky (elektrolyty, ióny), ktoré tvoria vo forme vodných roztokov prostredie pre všetky biochemické procesy v organizme. Okrem participovania na udržiavaní osmotického tlaku telesných tekutín majú aj rôzne špecifické funkcie. Na rozdiel od organických zlúčenín anorganické látky nie sú v pravom slova zmysle metabolizované, preto sa hovorí o ich výmene. Do živočíšneho organizmu sa dostávajú výlučne potravou, následne sa vstrebávajú, transportujú aj distribuujú. Z organizmu sa vylučujú močom, potom, stolicou. Poruchy hospodárenia s minerálnymi látkami vedú k zvýšeným, respektíve k zníženým hladinám iónov v biologických tekutinách.

Elektrolyty sú látky, ktoré sa nachádzajú vo vodných roztokoch úplne, alebo čiastočne ionizované. K silným elektrolytom patria roztoky, ktoré obsahujú napr. katióny Na, K, Ca, Mg, alebo chloridové, sulfátové či fosfátové anióny. Medzi slabé elektrolyty patria napr. organické kyseliny a proteíny, ktorých –NH2 a –COOH skupiny sú iba čiastočne disociované.

Väčšina elektrolytov je nerovnomerne rozdelená v ECP a ICP. V jednom z týchto priestorov je koncentrácia niektorého z nich väčšia, čo prispieva k vytvoreniu koncentračného gradientu medzi oboma priestormi. Platí to predovšetkým pri rozdelení katiónov kovov, ktoré vyžadujú aktívne transportné systémy vyžadujúce množstvo energie, ktorú poskytuje hydrolýza ATP. K týmto transportným systémom patrí napr. Na+, K+-ATPáza, Ca2+-ATPáza. Nízkomolekulové anióny nevyžadujú takéto transportné systémy. Predpokladá sa, že väčšina aniónov (najmä chloridy, fosfáty a hydrogénuhličitany) prechádza membránou „pasívne“.

Sodík[✎ upravit | ☲ editovat zdroj]

(sérum 140 ± 5 mmol/l, moč 120–140 mmol/d)

Sodík je najvýznamnejší katión extracelulárneho priestoru (takmer 98 % celkového množstva sodíka v organizme), ktorý sa zúčastňuje na osmoregulácii a regulácii acidobázickej rovnováhy. Spolu s draslíkom vytvára za účasti Na+, K+-ATPázy membránový potenciál pri prenose nervových vzruchov a pri transportných procesoch. Sodík je osmoticky aktívny ión, takže jeho zadržanie vedie k zadržiavaniu vody. Poruchy natrémie sú zriedkavé a sú vždy spojené s nepomerom medzi obsahom Na a objemom vody.

Hlavním extracelulárním kationtem je sodík v koncentraci 132–145 mmol.l-1, v ICT je ho výrazně méně, okolo 3–10 mmol·l-1. Za den se vyloučí 120–240 mmol močí, 10 mmol stolicí a 10–20 mmol potem. Sodný kation na sebe váže molekuly vody, a proto nelze oddělit metabolismus Na+ od metabolismu vody. Ztrácí-li organismus pouze vodu (např. staří lidé, kteří málo pijí a nemají pocit žízně), zvýší se osmolalita plazmy, začne se vylučovat adiuretin, což vyvolá retenci vody. Při ztrátě izotonické tekutiny (např. průjmy, popáleniny, krvácení), pak se zapojuje renin-angiotensinový systém, a to vyvolá produkci aldosteronu s následným zadržováním sodíku a vody a vylučováním draslíku do moči. Naopak je-li zvýšené množství cirkulující krve, pak se zvýší produkce natriuretických peptidů a sodík a voda se v tubulech nevstřebává. Posuzování změn koncentrace sodíku je nutno pojímat komplexně a nelze je oddělovat od dalších laboratorních výsledků, klinických příznaků a anamnestických údajů.

Draslík[✎ upravit | ☲ editovat zdroj]

(sérum: 5 ± 0,5 mmol/l, moč: 45–90 mmol/d)

Draslík sa nachádza prevažne v intracelulárnom priestore a je viazaný na bunkové štruktúry. Jeho koncentrácia v ECT je 30–40 krát nižšia ako v bunkách. To znamená, že už malé zníženie či zvýšenie kalémie sprevádza relatívne veľký nadbytok alebo deficit draslíka v bunkách. Koncentrácia K+ v ECT závisí od pH. Pri acidóze nastáva presun K+ z ICT do ECT výmenou za H+, pri alkalóze je pohyb opačný (distribučná porucha). Podobne ako sodík participuje na regulácii osmotického tlaku a acidobázickej rovnováhy. Má špecifickú funkciu pri svalovej kontrakcii a ukladaní glykogénu v pečeni.

V intracelulární tekutině jednoznačně převládá draslík (110–160 mmol.l-1). V krevní plazmě je však jeho koncentrace v rozmezí 3,8–5,2 mmol.l-1. Na udržování rozdílných koncentrací Na+ a K+ v ECT a ICT se podílí Na+, K+-ATPasa, která přenáší 3 Na+ z buňky náhradou za 2 K+a 1 H+. Za 24 h se vyloučí cca 45–90 mmol močí, stolicí pak jen 5–10 mmol. Hyper- i hypokalémie se projevují především poruchami srdeční činnosti a svalovou slabostí. Hladinu draslíku ovlivňuje vylučování aldosteronu. Kalémii je vždy nutné posuzovat se znalostí hodnot pH krve. Při acidóze totiž ionty H+ nahrazují v buňkách ionty draslíku, a proto v krvi pozorujeme hyperkalémii, i když v buňkách je koncentrace draslíku snížena. Normalizací pH také poklesne hladina draslíku v krvi.


Vápnik[✎ upravit | ☲ editovat zdroj]

(sérum: 2,5 ± 0,25 mmol/l, ionizované Ca2+: 1,0–1,4 mmol/l, moč: 0,9–5,5 mmol/d)

V organizme je zásoba vápnika relatívne vysoká (30 mol), pričom je prevažne uložený v štruktúrach kostí a zubov (99 %). Vo voľnej forme sa nachádza hlavne extracelulárne. V krvnej plazme približne polovica vápniku cirkuluje naviazaná na proteíny (asi 30 % z jeho celkového množstva je viazaného na plazmatické bielkoviny, najmä na albumín) a ďalšie látky (komplexy s citrátmi, hydrogénuhličitanmi a fosfátmi). Viazaný vápnik tvorí tzv. nedifuzibilný vápnik. Druhá časť tohto množstva je vo forme voľného, difuzibilného vápnika (ionizovaný a neionizovaný, ale schopný ionizovať pri zmene koncentrácie H+, napr. pri acidóze). Ionizovaný vápnik plní dôležitú úlohu pri rôznych funkciách organizmu, ako sú napríklad:

  • udržiavanie srdcového rytmu a kontraktibility myokardu
  • správne fungovanie koagulačného systému krvi
  • jeho uvoľňovanie zo sarkoplazmatického retikula vyvoláva svalovú kontrakciu
  • znižuje neuromuskulárnu dráždivosť
  • ovplyvňuje permeabilitu bunkových membrán
  • participuje na udržiavaní optimálnych podmienok pre enzýmovú aktivitu
  • má zásadný význam pre stavbu, ako aj pre funkciu kostí
  • intracelulárny Ca2+ významne ovplyvňuje regulačné mechanizmy
  • vylučuje sa prevažne stolicou, ale určité množstvo vápenatých iónov sa vylučuje aj močom (kalciúria)

Kým stolicou sa vylučuje prevažná časť eliminovaného vápnika, do glomerulárneho filtrátu preniká iba difuzibilný vápnik, ktorý sa zväčša resorbuje tubulárnym aktívnym transportom. Niektoré metabolické tubulárne syndrómy sa prejavujú hyperkalciúriou, podobne aj deštruktívne kostné procesy (napr. metastázy do skeletu). Ovplyvnenie koncentrácie vápnika v sére (kalciémie) súvisí s poruchami výmeny vápnika, ktoré sú súčasne sprevádzané poruchami fosfátového metabolizmu. Stanovenie vápnika v krvi a moči nevypovedá o tom, koľko ho je v kostiach, na to je potrebné denzitometrické vyšetrenie kostí.

Fyziologická koncentrace vápníku v plazmě je 2,2–2,7 mmol.l-1, více než polovina je však vázána na bílkoviny, zejména albumin. Část vápníku vytváří rozpustné komplexy s citrátovými a fosfátovými ionty a pouze asi 1 mmol.l-1 je v ionizované (tedy biologicky aktivní) formě jako Ca2+. Množství vápníku vyloučeného močí závisí na množství přijatém v potravě. Jako ledvinný práh pro Ca2+ se udává hodnota 1,75 mmol.l-1 v plazmě. Intracelulární koncentrace vápníku je však minimálně 1000x nižší. Na udržování gradientu vápenatých iontů se podílejí různé typy kalciových kanálů včetně Ca2+-ATPasy. Podíl ionizovaného vápníku se při zachování stálé koncentrace celkového vápníku mění v závislosti na pH, albuminémii a koncentraci anorganického fosfátu. Při vzestupu pH dochází k poklesu Ca2+, neboť ionty Ca2+ a H+ soutěží o vazebné místo na albuminu. Ztráty bílkovin vedou k poklesu nedifuzibilního vápníku. Vzestup koncentrace anorganických fosfátů vede k tvorbě neionizovaného kalcium-fosfátu. Regulace hladiny vápníku je neodmyslitelně spojena s fosfáty. Hypokalcémie vede k vylučování parathormonu, který z kostí uvolňuje vápník a fosfáty. V ledvinách hormon podpoří reabsorpci vápníku (ale jen do určité koncentrace), brání zpětnému vstřebávání fosfátů a vede k vylučování bikarbonátů. Výsledkem je zvýšení kalcémie, snížení fosfatémie a mírná metabolická acidóza. Kromě toho parathormon podpoří tvorbu kalcitriolu a tím nepřímo syntézu bílkoviny zodpovědné za vazbu vápníku ve střevech. Depozici vápníku v kostech naopak podporuje kalcitonin. Hyperkalcémie je nejčastěji důsledkem zvýšené produkce parathormonu, či aktivity některých nádorů. Projevuje se kromě jiného polyurií, polydipsií, zácpou, zvracením, adynamií a v pozdějších stádiích močovými kameny. Naopak hypokalcémie se projeví při hypovitaminóze D, chronickém selhání ledvin (renální osteopatie), nedostatečné sekreci parathormonu. Těžká hypokalcémie vyvolá tetanické křeče.

Horčík[✎ upravit | ☲ editovat zdroj]

(sérum: 0,7–0,9 mmol/l, ionizovaný Mg2+: 0,45–0,62 mmol/l, moč: 1,7–8,2 mmol/d)

V ľudskom organizme sa nachádza 20–25 g horčíka (viac ako 1 mol), pričom len 1 % z tohto množstva sa nachádza v extracelulárnych tekutinách, väčšina je v tkanivách (najviac v kostnej dreni). Je aktivátorom mnohých enzýmových procesov, zúčastňuje sa na všetkých fosforylačných dejoch v organizme. Nedostatok horčíka vyvoláva napr. poruchy srdcového rytmu – dysrytmie, alebo v centrálnom nervovom systéme spôsobuje neuromuskulárnu dráždivosť – tzv. tetániu.

Hořčík je především intracelulární kation s koncentrací 20–27 mmol.l-1 ve svalových buňkách, v krevní plazmě je ho 0,8–1,1 mmol.l-1. Asi třetina je vázána na albuminy, malá část je v komplexech a více než polovina je v ionizované podobě. Regulace hladiny hořčíku je pravděpodobně ovlivňována parathormonem a snad i aldosteronem. Hořčík se do jisté míry chová podobně jako vápník, a to zejména díky způsobu distribuce v krvi a vazbě v kostech. Naopak s draslíkem má společnou intracelulární lokalizaci, vzestup hladiny v krvi při acidóze či selhání ledvin a ztráty močí při hyperaldosteronismu. Zvýšená hladina bývá především při selhání ledvin a projevuje se somnolencí a poruchami srdeční činnosti. Snížená koncentrace se projeví zvýšenou nervosvalovou dráždivostí nereagující na vápník.

Železo[✎ upravit | ☲ editovat zdroj]

(sérum muži: 11,6–30,4 μmol/l; sérum ženy: 8,9–30,4 μmol/l; moč: ≥ 1,8 μmol/d)

V ľudskom organizme je železo najrozšírenejším (najdôležitejším) stopovým prvkom, ktorý zabezpečuje prenos kyslíka a oxidačnoredukčných dejov v tkanivách. V tele dospelého človeka sa nachádza asi 4–7 g železa. Z tohto množstva je cca 67 % viazané v hemoglobíne erytrocytov, 4,5 % v myoglobíne (je súčasťou všetkých svalových buniek), 0,2 % je v hemínoch a transferíne a 19 % je uložených v telových zásobách vo feritíne a hemosideríne (najmä v pečeni, slezine a v kostnej dreni). V plazme je železo viazané na transportný proteín transferín do buniek sa dostáva prostredníctvom špecifických transferínových receptorov. Vstrebáva sa v tenkom čreve, predpokladom resorpcie je redukcia Fe3+ na Fe2+. Bunkovými membránami prechádza ako Fe2+, ceruloplazmínom sa oxiduje na Fe3+. Fe2+ môže mať i negatívne účinky, tj. Tvorba hydroxylového radikálu z peroxidu vodíka. Regulácia príjmu Fe sa deje spätnou väzbou podľa výdaja (enterálna resorpcia). Všeobecne platí, že kyslé prostredie iniciuje vznik Fe2+ a podporuje resorpciu železa, kým neutrálne a alkalické prostredie uprednostňuje vznik Fe3+, a tým resorpciu železa znižuje.

Poruchy metabolizmu Fe[✎ upravit | ☲ editovat zdroj]

  • Jeho nedostatok je spôsobený zlým vstrebávaním, skutočným

nedostatkom v potrave, chronickými stratami krvi, defektmi syntézy hemoglobínu alebo transferínu,akútnymi a chronickými infekciami, či malignitou. Dochádza k hypochromnej anémii.

  • Zvýšenie Fe: nadbytočný príjem, zvýšené odbúravanie, opakované transfúzie, poškodenie pečene (hepatitída,

steatóza pečene, cirhóza), schizofrénia a niektoré psychózy, talazémia. Vo vysokej koncentrácii pôsobí Fe toxicky, ukladá sa v pečeni, v slezine, v myokarde, v koži.


Searchtool right.svg Podrobnější informace naleznete na stránce Železo.


Obr. 2 Zjednodušená schéma hospodárenia so železom v ľudskom tele

Meď[✎ upravit | ☲ editovat zdroj]

(sérum muži: 11,0–22,0 μmol/l; sérum ženy 12,6–24,3μmol/l; moč: 24–0,79 μmol/d)

V plazme je meď prevažne viazaná na ceruloplazmín a len 4 % z jej celkového množstva sa nachádza vo voľnej forme. Je súčasťou napríklad cytochrómoxidázy, monoaminooxidáz, urikázy, katalázy, superoxiddizmutázy. Väčšina príznakov spôsobených prudkým nedostatkom medi môže byť vysvetlená zlyhaním alebo nedostatkom jedného alebo viacerých týchto enzýmov. Z organizmu sa vylučuje žlčou, mliekom a močom.

Chloridy[✎ upravit | ☲ editovat zdroj]

(sérum: 100 ± 5 mmol/l, moč: 120–240 mmol/d)

najviac zastúpené anióny v organizme. Denne prijímame potravou 140–260 mmol chloridov a približne rovnaké množstvo vylučujeme (najmä močom, ale aj potom a stolicou). Väčšina chloridov sa nachádza v ECT, iba malé množstvo prechádza do buniek. Koncentrácia chloridového aniónu sa v krvi mení so zmenami koncentrácie sodíkových katiónov a je regulovaná rovnakými mechanizmami. Spolu so sodíkom je hlavnou osmoticky aktívnou zložkou ECT. Má významnú úlohu pri sekrécii žalúdočnej šťavy a tubulárnej sekrécii v obličkách.

Chloridy doprovázejí v extracelulární tekutině sodné kationty a tvoří přibližně dvě třetiny všech aniontů plazmy v koncentraci 97–108 mmol.l-1. Intracelulárně je chloridů jen 3–10 mmol.l-1. Denní exkrece chloridů kopíruje vylučování sodíku. Hyper- i hypochloridémie může být důsledkem postižení ledvin. Kromě toho se snížením hladiny chloridů projeví i ztráty žaludeční šťávy či nadměrné pocení. Snížení koncentrace chloridů vede k metabolické alkalóze, naopak hyperchoridémie vyústí v metabolickou acidózu.

Fosfáty[✎ upravit | ☲ editovat zdroj]

(sérum: 0,65–1,62 mmol/l)

Sú výlučnou formou zastúpenia fosforu v organizme. Najväčšie zastúpenie fosfátov je v kostiach a zuboch (80 %) predovšetkým vo forme hydroxyapatitu. 20 % fosfátov je organicky viazaných na nukleové kyseliny, nukleotidy, fosfolipidy, fosfoproteíny a makroergické zlúčeniny (napr. vo svaloch 9 % a iba 1 % sa nachádza v bunkách a medzibunkových tekutinách). Hlavnými cirkulujúcimi formami anorganických fosfátov sú za fyziologických podmienok hydrogénfosforečnany (HPO42-) a dihydrogénfosforečnany (H2PO4-), ktoré sú súčasťou tlmivých systémov plazmy a zúčastňujú sa na udržiavaní acidobázickej rovnováhy. V krvi sa fosfor nachádza v troch hlavných formách:

  • ako anorganický fosfor (rozpustné primárne a sekundárne fosforečnany),
  • ako organický fosfor (fosforečné estery),
  • ako lipoidný a zvyškový fosfor (fosfolipidy, fosfoproteíny, nukleoproteíny, voľné nukleotidy).

Vo forme esterov sú fosfáty súčasťou metabolizmu cukrov, tukov a nukleových kyselín. Makroergické fosfátové zlúčeniny sú zdrojom energie pre endergonické procesy. Fosfáty majú vitálny význam pre energetický metabolizmus, membránové funkcie a replikáciu buniek. Podobne ako obsah vápnika aj obsah fosfátov je kontrolovaný a regulovaný parathormónom, vitaminom D a kalcitonínom. Mierna hypofosfatémia je u starších osôb častá, ťažkou sa rozumejú hodnoty < 0,5 mmol/l. Zníženie hladiny fosforu v krvi sa vyskytuje pri osteomalácii, rachitíde, hyperparatyreóze, kým jeho koncentrácia sa zvyšuje pri hypoparatyreóze a zníženom vylučovaní močom (napr. pri poškodení obličiek). Pri defekte spätnej resorpcie fosforu v tubuloch veľké množstvo fosforu uniká do moču, a tým súbežne klesá jeho koncentrácia v sére, následkom čoho nastáva demineralizácia kostí a vzniká fosfátový diabetes.

Fosfáty představují po chloridech a bikarbonátech třetí nejzastoupenější nízkomolekulární anionty v plazmě. Díky hodnotě pH krve se vyskytují pouze ve formě hydrogen- a dihydrogenfosfátů v poměru 4 : 1 v koncentraci 0,7–1,6 mmol.l-1. V moči mají fosfáty významnou roli pufračního systému, za den se jich vyloučí 25–50 mmol. Jinak se v buňkách fosfáty vyskytují především ve formě organických esterů, v kostech jako anorganický hydroxyapatit. Fosfatémii ovlivňuje parathormon, vitamin D či poruch ledvin.


Odkazy[✎ upravit | ☲ editovat zdroj]

Související články[✎ upravit | ☲ editovat zdroj]

Externí odkazy[✎ upravit | ☲ editovat zdroj]

Zdroj[✎ upravit | ☲ editovat zdroj]

Reference[✎ upravit | ☲ editovat zdroj]

Použitá literatura[✎ upravit | ☲ editovat zdroj]

Doporučená literatura[✎ upravit | ☲ editovat zdroj]