Yersinia pestis

Z WikiSkript


Yersinia pestis
Enterobacteriacae
Yersinie
Yersinia pestis na krvnom agare
Yersinia pestis na krvnom agare
Morfologie G− tyčinka
Vztah ke kyslíku fakultatívne anaeróbne
Kultivace rastie na bežných kultivačných pôdach
Antigeny netvorí O špecifické postranné reťazce, na povrchu lokalizovaný proteínový komplex F1, virulentné kmene tvoria proteíny V a W
Faktory virulence povrchové faktory blokujúce fagocytózu
Přenos styk s nakazenými zvieratami alebo osobami
Onemocnění mor
Diagnostika záchyt z obsahu pustul, lymfatických uzlín, hemokultúry, kostnej drene
Terapie citlivá na chloramfenikol, streptomycín, kanamycín, tetracyklín, chinolóny
MeSH ID D015010


Yersinia pestis je významný patogén vyvolávajúcí morové pandémie. Bola prvýkrát izolovaná Alexandrom Yersinom v roku 1894 v Hong Kongu. Mor bez antibakteriálnej terapie je spojený s vysokou úmrtnosťou. V prírode bola Yersinia pestis nájdená pri niekoľkých druhoch hlodavcov. Yersinia pestis však cirkuluje cez blšie kúsnutie, pri ľuďoch sa jedná o kúsnutie blchy z krysy. Baktérie sa dostávajú do rany. Prenos z človeka na človeka môže nastať cez aerosolové častice, kvapôčkovou infekciou a vzniká primárna morová infekcia. V tejto dobe je mor viac vzácnosťou, vyskytuje sa v Afrike, Indii, juhovýchodnej Ázii, Mexiku a na západe USA.[1]

Rozšírenie moru vo svete v roku 1998

Morfológia[✎ upravit | ☲ editovat zdroj]

Yersinia pestis je pleomorfná baktéria tyčinkovitého tvaru s púzdrom. Jedná sa o nepohyblivú tyčinku. Ostatné yersinie sú pohyblivé. Spoločnou vlastnosťou, ktorú má s Y. pseudotuberculosis a Y. enterocolitica je, že sa farbí polárne. Táto tyčinka, ako i všetky z rodu Enterobacteriaceae sa vyznačujú schopnosťou rastu na jednoduchých laboratórnych pôdach. Ich nenáročný rast se pohybuje v teplotnom rozmedzí od 0–40  °C s teplotným optimom okolo 30  °C.[2]

Antigénna štruktúra[✎ upravit | ☲ editovat zdroj]

Na jej povrchu je lokalizovaný F1 proteínový komplex, ktorý je protektívnym antigénom. Nie sú prítomné O-špecifické postranné reťazce. Virulentné kmene tvoria V a W proteíny, ktorých tvorba je viazaná na plazmidoch.

Patogenita[✎ upravit | ☲ editovat zdroj]

Patogenita Yersinia pestis je determinovaná komplexom faktorov, ktorých tvorba je viazaná na chromozóm a na plazmid. Dôležité sú povrchové faktory, ktoré blokujú fagocytózu. Virulentné kmene tejto baktérie sú fakultatívne intracelulárne parazity, ktoré se množia v makrofágoch. Počas infekcie Yersinia pestis, fakultatívne intracelulárna baktéria, vykazuje schopnosť najprv napadnúť bunky, a potom zmariť fagocytózu hostiteľskej bunky. Počas týchto dvoch odlišných fází, fáza invázie a fáza antifagocitárnych faktorov, pomáhajú baktérii v manipulácii hostiteľskej bunky dovŕšiť každú z týchto funkcií, avšak mechanizmus, cez ktorý Yersinia reguluje tieto funkcie počas každého kroku, zostává nejasný. Baktéria je schopná prenikať okrem makrofágov taktiež do epiteliálnych buniek. Pri invázii v mieste poranenia vzniká hemoragická pustula, odkiaľ sa infekcia ďalej distribuuje do zvodných lymfatických uzlín, ktorých následným zväčšením vzniká dymej (bubonická forma moru). Neskôr vznikajú bakterémie a sepsa. Môže sa rozvinúť sekundárne ochorenie, pneumónia, čo spôsobí šírenie Yersinia pestis do okolia vykašlávaním a infikovaným sa rozvinie primárna pneumónia – pľúcna forma moru. Keď sa pacientovi podarí ochorenie prekonať, vzniká u pacienta dobrá imunita.

Diagnostika a terapia[✎ upravit | ☲ editovat zdroj]

Diagnostika baktérie sa prevádza z obsahu pustul, lymfatických uzlín, hemokultúry, kostnej drene a zo sputa. Kultivácia je možná na krvnom agare. Baktéria sa farbí podľa Grama. Pri testovaní Yersinia pestis na citlivosť voči antibiotikám se zistilo, že baktérie sú citlivé na (chloramfenikolStátní úřad pro kontrolu léčiv: chloramphenicol, streptomycín, kanamycin, tetracyklin, chinolóny. Avšak vakcíny proti moru, ktorého pôvodcom je Yersinia pestis, sú v klinickom vývoji. Ako prevencia se v endemických oblastiach podává streptomycín. Môžeme vyvolať krátkodobú imunitu pri podaní mŕtvej vakcíny s protektívnym antigénom. Živá vakcína, kde sú živé oslabené kmene je účinnejšia, avšak použitie tejto vakcíny je schválené len v niekterých častiach sveta. V súčasnej dobe neexistuje žiadna licencovaná vakcína pre prevenciu moru v USA a v západnej Európe.

Odkazy[✎ upravit | ☲ editovat zdroj]

Související články[✎ upravit | ☲ editovat zdroj]

Externí odkazy[✎ upravit | ☲ editovat zdroj]

Použitá literatura[✎ upravit | ☲ editovat zdroj]

  • BEDNÁŘ, Marek, Andrej SOUČEK a Věra FRAŇKOVÁ, et al. Lékařská mikrobiologie : Bakteriologie, virologie, parazitologie. 1. vydání. Praha : Marvil, 1999. 558 s. ISBN 8023802976.
  • JULÁK, Jaroslav. Úvod do lékařské bakteriologie. 1. vydání. Praha : Karolinum, 2006. ISBN 80-246-1270-4.

Reference[✎ upravit | ☲ editovat zdroj]

  1. GOERING, Richard V a Hazel M DOCKRELL. Mimsova lékařská mikrobiologie. 5. vydání. Praha : Triton, 2016. 568 s. s. 402. ISBN 978-80-7387-928-0.
  2. BEDNÁŘ, Marek, Andrej SOUČEK a Věra FRAŇKOVÁ, et al. Lékařská mikrobiologie : Bakteriologie, virologie, parazitologie. 1. vydání. Praha : Marvil, 1999. 558 s. s. 271. ISBN 8023802976.