Soplavka

Z WikiSkript

Sopľavka (malleus, česky vozhřivka) je veľmi nebezpečné nákazlivé ochorenie nepárnokopytníkov (kone, somáre, muly), prenosná na mačkovité mäsožravce a na ľudí. Prebieha väčšinou chronicky s tvorbou špecifických uzlíkov na koži, slizniciach a vnútorných orgánoch, ktoré majú tendenciu rozpadávať sa. Pôvodcom nákazy je baktéria Burkholderia mallei (predtým Pseudomonas mallei). B. mallei je zaradená do druhej kategórie najnebezpečnejších biologických zbraní.

História a rozšírenie sopľavky[✎ upravit | ☲ editovat zdroj]

Choroba je známa od staroveku. Pôvodca bol izolovaný r. 1882 Lofflerom a Schutzom. Sopľavka bola v Európe veľmi rozšírená hlavne v r. 1921–1934. Na Slovensku bola nákaza definitívne utlmená v r. 1950.V súčasnosti sa vyskytuje hlavne v Ázii, Afrike, blízkom Východe, strednej a južnej Amerike.

Príčina vzniku sopľavky[✎ upravit | ☲ editovat zdroj]

Pôvodcom sopľavky je baktéria Burkholderia mallei. Je to gramnegatívna, striktne aeróbna, štíhla, nepohyblivá tyčinka so zaoblenými koncami. V patologickom materiáli sú tyčinky usporiadané samostatne, príp. vo dvojiciach alebo zhlukoch. Pri teplote 55 °C sú baktérie usmrtené za 10 minút. Je tiež málo odolná voči bežným dezinfekčným prostriedkom. Prameňom nákazy sú zjavne alebo latentne choré zvieratá. Tieto kontaminujú svojimi sekrétmi krmivo, vodu a okolie (náradie, prístroje, čistiace nástroje). Pôvodca sopľavky sa do organizmu dostáva najčastejšie ústnou cestou (kontaminované krmivo, voda), ale aj cez poranenú kožu, sliznice, dýchací a tráviaci trakt.

Príznaky sopľavky[✎ upravit | ☲ editovat zdroj]

Sopľavka sa prejaví asi o 2–3 týždne až niekoľko mesiacov (inkubačná doba). Môže prebiehať:

  • akútne;
  • chronicky;
  • latentne.

Pri každej forme sopľavky vznikajú typicky maleózne uzlíky rôznej veľkosti na koži a podkoží končatín, stranách hrudníka a podbruší. Po ich rozpadnutí vznikajú kráterovité vredy, ktoré sa veľmi ťažko hoja. V okolí vredu a priebehu lymfatických ciev vznikajú nové uzlíky, ktoré sa zase rozpadajú.

  • Akútna forma sopľavky (hlavne u somárov a ich krížencov) – zvýšená telesná teplota, hnisavý výtok z dutiny nosovej aj s prímesou krvi, vznik vredov na sliznici nosnej dutiny a koži, lymfatické uzliny sú zväčšené a veľmi bolestivé, zrýchlené dýchanie, rapídne chudnutie, úhyn v priebehu 2–3 týždňov.
  • Chronická forma (hlavne u koní) – symptómy sú závislé od lokalizácie a štádia choroby.
  • Latentná forma – môže sa vyskytovať aj bez zjavných klinických príznakov – inaparentne, priebeh je rôzne dlhý, môže trvať aj niekoľko rokov.
  • Nosová forma – hnisavý výtok z dutiny nosnej s prímesou krvi, na sliznici maleózne uzlíky, postupne sa rozpadávajúce a meniace sa na vredy, ktorých hojenie je pomalé a výsledkom sú lúčovité jazvy.
  • Pľúcna forma – málo typických klinických príznakov – okrem zvýšenej unaviteľnosti zhoršenie výživového stavu, občasné horúčky, v pokročilom stave vývoja choroby kašeľ a dýchavičnosť.

Diagnostika sopľavky[✎ upravit | ☲ editovat zdroj]

Diagnóza sa stanoví na základe výsledkov klinického, alergologického (očná maleinizácia), mikrobiologického a patologicko-morfologického vyšetrenia.

Diferenciálna diagnostika[✎ upravit | ☲ editovat zdroj]

Do úvahy prichádza tuberkulóza, melioidóza (pseudomalleus), korynebakterióza a aktinomykóza.

Liečba sopľavky[✎ upravit | ☲ editovat zdroj]

Vzhľadom k tomu, že prípady sopľavky u ľudí sú veľmi zriedkavé, existuje len obmedzené množstvo informácií o antibiotickej liečbe. Odporúča sa penicilín, tetracyklíny, chloramfenikol.

Prevencia sopľavky[✎ upravit | ☲ editovat zdroj]

Vakcinácia sa nevykonáva. Zvieratá podozrivé z nákazy alebo choré sa neliečia. Diagnostikované zvieratá sú utratené a ich telá zneškodnené. Zvieratá podozrivé z nákazy sa izolujú a opakovane vyšetrujú.

Riziko nakazenia sopľavkou[✎ upravit | ☲ editovat zdroj]

Okrem ľudí, starajúcich sa o postihnuté zvieratá, nebezpečenstvu nákazy môžu byť vystavení jedinci manipulujúci s infikovaným zvieraťom alebo materiálom (veterinári, laboratórni pracovníci, mäsiari, jatoční pracovníci).


Odkazy[✎ upravit | ☲ editovat zdroj]

Související články[✎ upravit | ☲ editovat zdroj]

Literatúra[✎ upravit | ☲ editovat zdroj]

  • ŠVRČEK, Štefan. Bakteriálne a mykotické choroby zvierat. 1. vydání. Košice : M & M, 1998. ISBN 8088950031.
  • SLANINA, Ľudovít a Jozef SOKOL. Vademecum veterinárneho lekára. 1. vydání. Bratislava : Príroda, 1991. ISBN 80-07-00419-X.
  • BADALÍK, L. Vademecum medici. 1. vydání. Martin : Osveta, 1995. ISBN 80-217-0506-X.