Primární imunitní orgány

Z WikiSkript

Medzi primárne lymfatické orgány človeka zaraďujeme thymus a kostnú dreň (medulla ossium). Prebieha v nich diferenciácia a selekcia imunitných buniek.

Thymus[✎ upravit | ☲ editovat zdroj]

Topografie thymu
Searchtool right.svg Podrobnější informace naleznete na stránce Brzlík.

Anatómia[✎ upravit | ☲ editovat zdroj]

Thymus je ružový, u dospelých v dôsledku hromadenia tuku žltý orgán. V detskom veku je uložený v mediastinum superius a mediastinum anterior, v dospelosti prakticky iba za manumbrium sterni (mediastinum superius). Topograficky sa nachádza za sternom a pred žilami vstupujúcimi do srdca. Tvoria ho dva kraniokaudálne pretiahnuté laloky, lobus dexter et lobus sinister. V detstve je väčší (12–15 g u novorodenca, 40 g v 3. roku života) a po puberte podlieha involúcii premenou na tukové tkanivo corpus thymicum (13 g v 50. roku života).

Arteriálne zásobenie prichádza z vetiev a. thyroidea inferior et a. thoracica interna, venózna krv odteká prevažne do v. thoracica interna et v. thyroidea inferor. Thymus má sympatikovú inerváciu z nn. cardiaci a parasympatikovú z nn. laryngei recurrentes (nn. vagi). Senzitívnu inerváciu zabezpečujú vlákna oddeľujúce sa z nn. phrenici.

Embryológia[✎ upravit | ☲ editovat zdroj]

Základ thymusu vzniká párovo v 5. týždni vývoja z mediálnych častí 3. páru faryngálnych vačkov. (Z laterálnych vznikajú gll. parathyroideae inferiores.)

Involúcia[✎ upravit | ☲ editovat zdroj]

Do tretieho roku života sa thymus zväčšuje, potom dochádza k postupnej involúcii, najmasívnejšia je v puberte. Morfologický podklad involúcie tvorí relatívne zväčšovanie rozsahu drene na úkor kôry, úbytok lymfocytov v kôre, vzostup počtu hassalových teliesok a úbytok retikulárneho väziva za súčasného zmnoženia tukového väziva.

Histológia[✎ upravit | ☲ editovat zdroj]

Na povrchu má thymus vyvinuté väzivové puzdro z ktorého odstupujú väzivové septá rozdeľujúce tkanivo thymusu na nepravé lalôčiky. Každý lalôčik sa skladá z periférne uloženej svetlejšej kôry - cortex thymi a centrálnejšej tmavšej dreni - medulla thymi.

Septum prerážajú artérie ktoré napodobňujú priebeh sept. Na hranici kôry a drene odstupujú arterioly; v kôre nachádzame iba kapiláry. Vény sledujú priebeh artérií. Thymus nemá aferentné lymfatické cievy, eferentné nachádzame v malom množstve.

Stromu tvoria bunky retikulárneho epitelu; tvoria ho epitelové retikulárne bunky hviezdicovitého tvaru s dlhými tenkými výbežkami, ktoré sa spájajú prostredníctvom macula densa. Z imunocytov tu nachádzame najčastejšie zrelé, ako i dozrievajúce T lymfocyty a makrofágy.

Kôra[✎ upravit | ☲ editovat zdroj]

Na histologických rezoch ju vidíme ako tmavšiu vrstvu, nachádzame v nej veľké množstvo lymfocytov a menej retikulárnych epitelových buniek ako v dreni. Retikulárne epitelové bunky tu majú dlhé výbežky obklopujúce skupinky vyvíjajúcich sa T lymfocytov, kapiláry a jednotlivé pseudolalôčiky.

Lymfocyty vzniknuté v kostnej dreni sa presúvajú práve do kôry thymu, kde sa delia, diferencujú, selektujú a postupne presúvaju do oblasti drene. Samotné dozrievanie lymfocytov teda prebieha v kôre. Veľké množstvo odumretých lymfocytov je fagocytované prítomnými makrofágmi.

Kapiláry v kôre sú somatického typu a spolu s bunkami retikulárneho epitelu tvoria limitujúcu bariéru medzi krvou a mikroprostredím thymusu. Táto bariéra oddeľuje veľké množstvo antigénov cirkulujúcich v krvi a umožnuje prechod iba niektorým.

Dreň[✎ upravit | ☲ editovat zdroj]

Je svetlejšia vrstva, vyskytuje sa tu viac buniek retikulárneho epitelu a menej lymfocytov. Bariéra medzi krvou a thymom tu nie je vyvinutá. Nachádzame tu špecifické útvary - Hassallove telieska, ktoré sú tvorené mnohými vrstvami oploštených koncentricky usporiadaných keratinizovaných buniek. V priebehu života sa zväčšuje počet aj veľkosť hassallových teliesok. Lymfocyty vyskytujúce sa v dreni tvoria len 5 % zo všetkých lymfocytov thymusu. Všetky lymfocyty v dreni sú však už imunokompetentné! Imunokompetentné lymfocyty sa do krvného obehu dostávajú cez postkapilárne venuly, ktoré sú na hranici kôry a drene. Následne osidľujú thymodependentné oblasti v sekundárnych lymfatických orgánoch.

Produkcia peptidov[✎ upravit | ☲ editovat zdroj]

V retikulárnych epitelových bunkách bola dokázaná produkcia peptidov, ktoré sa svojím účinkom podieľajú na dozrievaní T lymfocytov. K týmto peptidom patria: thymozín D, thymický humorálny faktor, thymopoetín.

Funkcia[✎ upravit | ☲ editovat zdroj]

Pre-T-lymfocyty sa po vzniku v kostnej dreni krvnou cestou presúvajú do thymusu, kde dozrievaju na tzv. naivné T-lymfocyty. Rozdiel medzi lymfocytmi pred a po ich "pobyte" v thymuse je predovšetkým vo vytvorených povrchových kostimulačných molekulách. K tejto zmene dochádza pod vplyvom vyššie opísaných peptidov, ktoré sa v thymuse tvoria. Okrem toho dochádza k tzv. negatívnej a pozitívnej selekcii. T-lymfocyty majú na svojom povrchu antigénne receptory, ktoré nazývame TCR (T-cell recepor). Na základe ich afinity k MHC molekulám dochádza k selekcii. Pri negatívnej selekcii sú usmrtené T-lymfocyty s veľmi vysokou afinitou k MHC glykoproteínom a pri pozitívnej selekcii sú vyselektované tie, ktoré disponujú istým stupňom afinity k MHC gp. T-lymfocyty, ktoré nedokážu vôbec viazať MHC su teda tiež usmrtené. Vzhľadom na existenciu bariéry medzi krvou a prostredím thymusu, je potrebná existencia tzv. PAE (peripheral antigen expressing cells). Sú to bunky schopné prezentovať dozrievajúcim T-lymfocytom antigény vyskytujúce sa v organizme mimo thymusu. Týmto spôsobom sa dosahuje správna selekcia, ktorá berie v úvahu aj periférne antigény.

Výsledkom týchto procesov sú naivné T-lymfocyty, čo znamená, že sa ešte nestretli s antigénom. Tieto lymfocyty opúšťajú thymus a osidľujú thymus dependentné oblasti v sekundárnych lymfatických orgánoch.

Kostná dreň[✎ upravit | ☲ editovat zdroj]

Anatómia, histológia a funkcia[✎ upravit | ☲ editovat zdroj]

Medulla osssium (kostná dreň) vypĺňa cavitas medullaris (dreňovú dutinu) v telách dlhých kostí a medzi trámčinou kosti špongióznej. Rozlišujeme červenú – aktívnu kostnú dreň (medulla ossium rubra); žltú – neaktívnu, prestúpenú tukovým väzivom (medulla ossium flava), ktorá sa môže stratou tuku premeniť na sivú (medulla ossium grisea). Sivá kostná dreň je typická pre starých jedincov. V prípade zvýšenej potreby krvotvorby sa nevylučuje opätovná premena žltej kostnej drene na červenú.

Červená kostná dreň je od 5. lunárneho mesiaca primárnym orgánom krvotvorby, túto funkciu plní aj v dospelosti. Nachádzame v nej pluripotentné bunky ktoré svojou diferenciáciou dávaju základ pre bunky myeloidného ako i lymfoidného radu. Zúčastňuje sa teda vývoja všetkých krvných korpuskulárnych elementov.

Buňky kostní dřeně

Stroma kostnej drene je tvorená retikulárnym väzivom ktoré vymedzuje ostrovčeky hematopoetického tkaniva. Nachádzame tu početné sinusoidné kapiláry. Je potrebné podotknúť, že vývoj krvných elementov prebieha zásadne extravaskulárne.

V detstve sa červená kostná dreň nachádza v dutinách všetkých dlhých kostí, telách stavcov, rebrách, alla ossis ilii, článkoch prstov a v sterne. Počas puberty dochádza k nahradeniu funkčného tkaniva kostnej drene tukovým väzivom, vzhľadom na dĺžku života krvných buniek je však ich permanentná produkcia nevyhnutná. Preto sa aj v dospelosti zachováva funkčná kostná dreň v týchto oblastiach: epifýzy dlhých kostí, v pánve, rebrách, sterne, telách stavcov a v diploe lebečných kostí.

Imunologická funkcia kostnej drene (červenej) sa prelína s jej funkciou v krvotvorbe. Z myeloidného radu vznikajú granulocyty a z lymfoidného nezrelé B-lymfocyty a pre-T-lymfocyty. Zatiaľ čo pre-T-lymfocyty putujú pre svoj konečný vývoj do thymusu, vývoj B-lymfocytov sa v plnej miere uskutočňuje v kostnej dreni. Prebieha tu negatívna selekcia B-lymfocytov, pri ktorej sú eliminované alebo inaktivované tie lymfocyty, ktoré rozpoznávajú MHC gp s príliš vysokou afinitou.

Odkazy[✎ upravit | ☲ editovat zdroj]

Související články[✎ upravit | ☲ editovat zdroj]

Zdroj[✎ upravit | ☲ editovat zdroj]

  • ČIHÁK, Radomír. Anatomie I. 2. vydání. Praha : Grada, 2001. 516 s. ISBN 978-80-7169-970-5.
  • KONRÁDOVÁ, Václava, Jiří UHLÍK a Luděk VAJNER. Funkční histologie. 2. vydání. Jinočany : H & H, 2000. 291 s. ISBN 80-86022-80-3.
  • HOŘEJŠÍ, Václav a Jiřina BARTŮŇKOVÁ. Základy imunologie. 3. vydání. Praha : Triton, 2005. 279 s. ISBN 80-7254-686-4.
  • KAPELLER, Karol a Viera POSPÍŠILOVÁ. Embryológia človeka. 1. vydání. Martin : Osveta, 2001. 371 s. ISBN 80-8063-072-0.