Terapeutické využití imunoglobulinů

Z WikiSkript


Imunoglobulíny patria medzi základné zložky špecifickej imunitnej reakcie.

Rozdelenie používaných imunoglobulínov[upravit | editovat zdroj]

  • homológne imunoglobulíny - získavajú sa z plazmy zdravých darcov. Delíme ich na:
    • polyklonálne protilátky,
    • monoklonálne protilátky.
      • príklady: Zevalin (non-Hodgkin. lymfom), Rituximab (lymfomy), Infliximab (Crohnova choroba, reumatoidná artritída)
  • heterológne imunoglobulíny - získavajú sa z plazmy imunizovaných zvierat

Využitie imunoglobulínov v medicíne[upravit | editovat zdroj]

Substitučná terapia[upravit | editovat zdroj]

Pri nedostatku či nefunkčnosti imunoglobulínov je potrebné ich substituovať a podporiť tak imunitu organizmu. Ochorenia, pri ktorých substitúciu imunoglobulínov využívame:

  • sekundárne imunodeficiencie - znížená imunitná odpoveď organizmu vplyvom iných príčin (ochorenia, imunosupresíva... ). Zo sekundárnych imunodeficitov sa substitučná terapia najčastejšie využíva pri:

Podstatné je liečiť a riešiť primárnu príčinu. U sekundárnych imunodeficitov sa imunoglobulíny substituujú len určitú dobu, kým nedosiahneme požadovanú hladinu. Medzi ďalšie takéto ochorenia, kde Ig substitúciu využívame sú napríklad:

Imunomodulačná liečba[upravit | editovat zdroj]

Imunomodlačná liečba sa uplatňuje najmä v terapii autoimunitných neuromuskulárnych chorôb, pri ktorých dochádza autoimunitným procesom k postupnému poškodzovaniu periférnych nervov, nervovosvalovej platničky alebo priečne pruhovaných svalov. Uplatnenie:

Ďalšie použitie[upravit | editovat zdroj]

Imunoglobulíny sa v súčasnej dobe používajú čoraz viac. Ich ďalšie využitie je napríklad pri septických stavoch či transplantáciach.

Cesty podania[upravit | editovat zdroj]

Subkutánne[upravit | editovat zdroj]

Výhodou subkutánneho podania je možnosť podávania v domácom prostredí. Rýchlosť podania by mala byť max 30 ml/hod, podávame max 90 min. Je potrebné, aby vzdialenosť medzi dvoma aplikačnými miestami bola min 5 cm.

Intramuskulárne[upravit | editovat zdroj]

Nevýhodou je pomalé vstrebávanie, bolestivosť a nemožnosť podávať vysoké koncentrácie.Pri množstve viac ako 5 ml je potrebné rozdeliť aplikáciu dávky do viacerých miest.

Intravenózne[upravit | editovat zdroj]

Pri intravenóznom podaní je nutná návšteva zdravotníckeho zariadenia. Výhodou je možnosť podávať vyššie dávky. Využíva sa najmä u starých ľudí a u pacientov, kde sú nevyhovujúce časté aplikácie.

Rozdiel medzi SCIG alebo i.m. podávanými IG a IVIG je prítomnosť imunokomplexov a limitná koncentrácia IgA. Pri i.v. podaní hrozí vznik šoku.

Nežiadúce účinky[upravit | editovat zdroj]

Imunoglobulíny ako každé lieky môžu vyvolať nežiadúce účinky až život ohrozujúci stav. Môžu byť:

  • okamžité – pripomínajú symptomy chrípky (bolesť hlavy, svalov, nauzea, malátnosť...),
  • neskoré – účinky vzácne (renálne zlyhanie, tromboembólia, neutropenia... ),
  • anafylaktická reakcia – podávame adrenalín v kombinácii s hydrokortizonom.


Odkazy[upravit | editovat zdroj]

Související články[upravit | editovat zdroj]

Zdroj[upravit | editovat zdroj]

  • HOŘEJŠÍ, Václav a Jiřina BARTŮŇKOVÁ. Základy imunologie. 3. vydání. Praha : Triton, 2005. ISBN 80-7254-686-4.