Terapeutické využití imunoglobulinů
Imunoglobulíny patria medzi základné zložky špecifickej imunitnej reakcie.
Obsah
Rozdelenie používaných imunoglobulínov[upravit | editovat zdroj]
- homológne imunoglobulíny - získavajú sa z plazmy zdravých darcov. Delíme ich na:
- polyklonálne protilátky,
- monoklonálne protilátky.
- príklady: Zevalin (non-Hodgkin. lymfom), Rituximab (lymfomy), Infliximab (Crohnova choroba, reumatoidná artritída)
- heterológne imunoglobulíny - získavajú sa z plazmy imunizovaných zvierat
Využitie imunoglobulínov v medicíne[upravit | editovat zdroj]
Substitučná terapia[upravit | editovat zdroj]
Pri nedostatku či nefunkčnosti imunoglobulínov je potrebné ich substituovať a podporiť tak imunitu organizmu. Ochorenia, pri ktorých substitúciu imunoglobulínov využívame:
- primárne imunodeficiencie – ochorenia spôsobené poruchou génu kódujúceho proteín podieľajúci sa na špecifickej imunitnej reakcii. Môže ísť o nedostatok jednej triedy Ig či celého spektra. Pri týchto ochoreniach je potrebné imunoglobulíny substituovať doživotne.
- sekundárne imunodeficiencie - znížená imunitná odpoveď organizmu vplyvom iných príčin (ochorenia, imunosupresíva... ). Zo sekundárnych imunodeficitov sa substitučná terapia najčastejšie využíva pri:
Podstatné je liečiť a riešiť primárnu príčinu. U sekundárnych imunodeficitov sa imunoglobulíny substituujú len určitú dobu, kým nedosiahneme požadovanú hladinu. Medzi ďalšie takéto ochorenia, kde Ig substitúciu využívame sú napríklad:
- deti s vrodeným AIDS,
- pri transplantácii kostnej drene,
- pri imunosupresívnej liečbe.
Imunomodulačná liečba[upravit | editovat zdroj]
Imunomodlačná liečba sa uplatňuje najmä v terapii autoimunitných neuromuskulárnych chorôb, pri ktorých dochádza autoimunitným procesom k postupnému poškodzovaniu periférnych nervov, nervovosvalovej platničky alebo priečne pruhovaných svalov. Uplatnenie:
- Guillian-Barré syndróm,
- multifokálna motorická neuropatia,
- myasthenia gravis,
- roztrúsená skleróza.
Ďalšie použitie[upravit | editovat zdroj]
Imunoglobulíny sa v súčasnej dobe používajú čoraz viac. Ich ďalšie využitie je napríklad pri septických stavoch či transplantáciach.
Cesty podania[upravit | editovat zdroj]
Subkutánne[upravit | editovat zdroj]
Výhodou subkutánneho podania je možnosť podávania v domácom prostredí. Rýchlosť podania by mala byť max 30 ml/hod, podávame max 90 min. Je potrebné, aby vzdialenosť medzi dvoma aplikačnými miestami bola min 5 cm.
Intramuskulárne[upravit | editovat zdroj]
Nevýhodou je pomalé vstrebávanie, bolestivosť a nemožnosť podávať vysoké koncentrácie.Pri množstve viac ako 5 ml je potrebné rozdeliť aplikáciu dávky do viacerých miest.
Intravenózne[upravit | editovat zdroj]
Pri intravenóznom podaní je nutná návšteva zdravotníckeho zariadenia. Výhodou je možnosť podávať vyššie dávky. Využíva sa najmä u starých ľudí a u pacientov, kde sú nevyhovujúce časté aplikácie.
Rozdiel medzi SCIG alebo i.m. podávanými IG a IVIG je prítomnosť imunokomplexov a limitná koncentrácia IgA. Pri i.v. podaní hrozí vznik šoku.
Nežiadúce účinky[upravit | editovat zdroj]
Imunoglobulíny ako každé lieky môžu vyvolať nežiadúce účinky až život ohrozujúci stav. Môžu byť:
- okamžité – pripomínajú symptomy chrípky (bolesť hlavy, svalov, nauzea, malátnosť...),
- neskoré – účinky vzácne (renálne zlyhanie, tromboembólia, neutropenia... ),
- až anafylaktická reakcia – podávame adrenalín v kombinácii s hydrokortizonom.
Odkazy[upravit | editovat zdroj]
Související články[upravit | editovat zdroj]
Zdroj[upravit | editovat zdroj]
- HOŘEJŠÍ, Václav a Jiřina BARTŮŇKOVÁ. Základy imunologie. 3. vydání. Praha : Triton, 2005. ISBN 80-7254-686-4.
- STRAŠÍK, Slavomír. Imunoglobuliny a jejich terapeutické použití. Praktické lekárenství [online]. 2014, roč. 10, vol. 6, s. 233-237, dostupné také z <http://www.praktickelekarenstvi.cz/pdfs/lek/2014/06/10.pdf>.