Yersinia pestis
| Yersinia pestis | |
| Enterobacteriacae | |
| Yersinie | |
 Yersinia pestis na krvnom agare | |
| Morfologie | G− tyčinka |
|---|---|
| Vztah ke kyslíku | fakultatívne anaeróbne |
| Kultivace | rastie na bežných kultivačných pôdach |
| Antigeny | netvorí O špecifické postranné reťazce, na povrchu lokalizovaný proteínový komplex F1, virulentné kmene tvoria proteíny V a W |
| Faktory virulence | povrchové faktory blokujúce fagocytózu |
| Přenos | styk s nakazenými zvieratami alebo osobami |
| Onemocnění | mor |
| Diagnostika | záchyt z obsahu pustul, lymfatických uzlín, hemokultúry, kostnej drene |
| Terapie | citlivá na chloramfenikol, streptomycín, kanamycín, tetracyklín, chinolóny |
| MeSH ID | D015010 |
Yersinia pestis je významný patogén vyvolávajúcí morové pandémie. Bola prvýkrát izolovaná Alexandrom Yersinom v roku 1894 v Hong Kongu. Mor bez antibakteriálnej terapie je spojený s vysokou úmrtnosťou. V prírode bola Yersinia pestis nájdená pri niekoľkých druhoch hlodavcov. Yersinia pestis však cirkuluje cez blšie kúsnutie, pri ľuďoch sa jedná o kúsnutie blchy z krysy. Baktérie sa dostávajú do rany. Prenos z človeka na človeka môže nastať cez aerosolové častice, kvapôčkovou infekciou a vzniká primárna morová infekcia. V tejto dobe je mor viac vzácnosťou, vyskytuje sa v Afrike, Indii, juhovýchodnej Ázii, Mexiku a na západe USA.[1]
Morfológia[upravit | editovat zdroj]
Yersinia pestis je pleomorfná baktéria tyčinkovitého tvaru s púzdrom. Jedná sa o nepohyblivú tyčinku. Ostatné yersinie sú pohyblivé. Spoločnou vlastnosťou, ktorú má s Y. pseudotuberculosis a Y. enterocolitica je, že sa farbí polárne. Táto tyčinka, ako i všetky z rodu Enterobacteriaceae sa vyznačujú schopnosťou rastu na jednoduchých laboratórnych pôdach. Ich nenáročný rast se pohybuje v teplotnom rozmedzí od 0–40 °C s teplotným optimom okolo 30 °C.[2]
Antigénna štruktúra[upravit | editovat zdroj]
Na jej povrchu je lokalizovaný F1 proteínový komplex, ktorý je protektívnym antigénom. Nie sú prítomné O-špecifické postranné reťazce. Virulentné kmene tvoria V a W proteíny, ktorých tvorba je viazaná na plazmidoch.
Patogenita[upravit | editovat zdroj]
Patogenita Yersinia pestis je determinovaná komplexom faktorov, ktorých tvorba je viazaná na chromozóm a na plazmid. Dôležité sú povrchové faktory, ktoré blokujú fagocytózu. Virulentné kmene tejto baktérie sú fakultatívne intracelulárne parazity, ktoré se množia v makrofágoch. Počas infekcie Yersinia pestis, fakultatívne intracelulárna baktéria, vykazuje schopnosť najprv napadnúť bunky, a potom zmariť fagocytózu hostiteľskej bunky. Počas týchto dvoch odlišných fází, fáza invázie a fáza antifagocitárnych faktorov, pomáhajú baktérii v manipulácii hostiteľskej bunky dovŕšiť každú z týchto funkcií, avšak mechanizmus, cez ktorý Yersinia reguluje tieto funkcie počas každého kroku, zostává nejasný. Baktéria je schopná prenikať okrem makrofágov taktiež do epiteliálnych buniek. Pri invázii v mieste poranenia vzniká hemoragická pustula, odkiaľ sa infekcia ďalej distribuuje do zvodných lymfatických uzlín, ktorých následným zväčšením vzniká dymej (bubonická forma moru). Neskôr vznikajú bakterémie a sepsa. Môže sa rozvinúť sekundárne ochorenie, pneumónia, čo spôsobí šírenie Yersinia pestis do okolia vykašlávaním a infikovaným sa rozvinie primárna pneumónia – pľúcna forma moru. Keď sa pacientovi podarí ochorenie prekonať, vzniká u pacienta dobrá imunita.
Diagnostika a terapia[upravit | editovat zdroj]
Diagnostika baktérie sa prevádza z obsahu pustul, lymfatických uzlín, hemokultúry, kostnej drene a zo sputa. Kultivácia je možná na krvnom agare. Baktéria sa farbí podľa Grama.
Pri testovaní Yersinia pestis na citlivosť voči antibiotikám se zistilo, že baktérie sú citlivé na (chloramfenikol
, streptomycín, kanamycin, tetracyklin, chinolóny. Avšak vakcíny proti moru, ktorého pôvodcom je Yersinia pestis, sú v klinickom vývoji.
Ako prevencia se v endemických oblastiach podává streptomycín. Môžeme vyvolať krátkodobú imunitu pri podaní mŕtvej vakcíny s protektívnym antigénom. Živá vakcína, kde sú živé oslabené kmene je účinnejšia, avšak použitie tejto vakcíny je schválené len v niekterých častiach sveta. V súčasnej dobe neexistuje žiadna licencovaná vakcína pre prevenciu moru v USA a v západnej Európe.
Odkazy[upravit | editovat zdroj]
Související články[upravit | editovat zdroj]
Externí odkazy[upravit | editovat zdroj]
Použitá literatura[upravit | editovat zdroj]
- BEDNÁŘ, Marek, Andrej SOUČEK a Věra FRAŇKOVÁ, et al. Lékařská mikrobiologie : Bakteriologie, virologie, parazitologie. 1. vydání. Praha : Marvil, 1999. 558 s. ISBN 8023802976.
- JULÁK, Jaroslav. Úvod do lékařské bakteriologie. 1. vydání. Praha : Karolinum, 2006. ISBN 80-246-1270-4.
Reference[upravit | editovat zdroj]
- ↑ GOERING, Richard V a Hazel M DOCKRELL. Mimsova lékařská mikrobiologie. 5. vydání. Praha : Triton, 2016. 568 s. s. 402. ISBN 978-80-7387-928-0.
- ↑ BEDNÁŘ, Marek, Andrej SOUČEK a Věra FRAŇKOVÁ, et al. Lékařská mikrobiologie : Bakteriologie, virologie, parazitologie. 1. vydání. Praha : Marvil, 1999. 558 s. s. 271. ISBN 8023802976.